Nedávno sa objavil článok, ktorý riešil súkromnú komunikáciu medzi politikom a novinárom. Tému článku ako takú nepovažujem za problém, ak je však urobená dobre a hľadá sa aj dotyčný a hlavne dôvod, kvôli ktorému komunikáciu získal a zverejnil. No hoci médium samo v článku písalo, že zdroj nemusí byť dôveryhodný, obsah súkromnej komunikácie zverejnilo, v článku chýba dokonca vyjadrenie osoby, ktorej komunikáciu niekto získal. (Článok nelinkujem preto, lebo s týmto postupom nesúhlasím). Výsledkom je presne to, čo anonymný pôvodca zrejme chcel: nerieši sa kto a prečo si dal tu námahu a získal materiál, ale o čom komunikácia bola.
V Čechách na pôde Fakulty sociálnych vied Karlovej univerzity bola v týchto dňoch konferencia, ktorá sa venovala práve problému zverejňovania odposluchov a odborníci novinárom dali tieto rady, ktoré platia aj pre písomnú komunikáciu a ktoré odporúčam aj novinárom:
- médiá by mali dôkladne zvážiť, či to zverejnia
- je za zverejnením verejný záujem alebo verejná zvedavosť?
- ide o novú zásadnú informáciu, ktorú nie je možné inak získať?
- kto je zdrojom informácie, aký môže mať na mediálnom zverejnení záujem?
- sú odposluch, alebo súkromná komunikácia autentické?
- môže byť zverejnený odposluch alebo súkromná komunikácia nástrojom manipulácie? Ako by mohol ovplyvniť prípadný súdny proces, prezumpciu neviny, ovplyvňovanie svedkov.
- selektívnosť odposluchu: poznáme kontext, čo predchádzalo a nasledovalo? Nie je náhodou odposluch len kamienkom mozaiky?
- zverejnenie odposluchov by malo byť výnimočné, nie každodenný ľudový folklór alebo politická telenovela
- zverejnenie prináša zložitý konflikt: zásah do práva na súkromie, právo na spravodlivý proces verzus sloboda prejavu a právo na informácie
Nehovorím, že odposluchy, či "uniknutá" súkromná komunikácia má byť tabu. Ak je to závažná vec, nech sa tomu novinári venujú. Ale nie ako senzácii. Mali by brať do úvahy mnohé závažné okolnosti, ktoré s tým súvisia, napríklad prečo to niekto získal a im to ponúka a či to je vôbec pravda.